Medzi jedno z mojich najväčších rozhodnutí, ktoré som počas uplynulého roka učinil, určite patrí prestup z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Aj keď som bol pre štúdium na PrafUK rozhodnutý už od 2. ročníka na gymnáziu, po úspešnom absolvovaní prvého zimného semestra som sa skrátka rozhodol, že prezenčné štúdium v Bratislave ma vôbec neláka a nevyhovuje mi. Takýchto zásadných rozhodnutí som v poslednom roku učinil viacero, pretože som zástancom toho názoru, že ak nás niečo nenapĺňa, obmedzuje a v dôsledku toho stagnujeme, tak by sme sa radšej mali vrátiť z krátkej cesty a prijať potrebnú zmenu, ktorá nás posunie bližšie k nášmu vysnenému cieľu.

Okrem toho som si viac ako kedykoľvek predtým uvedomil, že ak už sa budem v mojej budúcnosti venovať čomukoľvek, tak nikdy nebudem pracovať na sny niekoho iného a budem v prvom rade sledovať môj vlastný záujem. Čas je totiž to najcennejšie, čo máme, tak prečo ním plytvať pre blaho niekoho iného, obzvlášť ak zjavne nepozná našu cenu. No ale späť k otázke, ktorú som si nastolil v úvode.

Som presvedčený o tom, že zmeny v našom živote sú žiadúcim výsledkom nášho prirodzeného vývoja a formovania. Práve preto sa im podľa môjho názoru nesmieme brániť, ba dokonca by sme ich mali cielene vyhľadávať. Každá zmena nás totiž vždy naučí niečo nové, nakoľko nám svet ukáže z inej perspektívy. Vďaka tomu v mnohých prípadoch uvidíme aj to, čo sme doteraz nevideli a pochopíme aj to, čomu sme doteraz nechápali. A hoci sa nám môže občas zdať, že sme sa v živote vydali zlým smerom, v konečnom dôsledku si častokrát uvedomíme, že sme dorazili na správne miesto, na ktorom sme šťastní.

Na záver by som iba chcel vysloviť myšlienku, že náš osud možno častokrát prirovnať k náhodnému mixu pesničiek všetkých žánrov a typov emócií. Želám nám preto, aby bol ten náš život jedna skvelá party, ktorá bude čo najmenej prerušovaná smutnými okamihmi, ktoré žiaľ k životu neodmysliteľne patria.

PS1: Blahoželaní mi rokmi mierne ubúda , no o to viac si vážim každé jedno z nich. Je to však prirodzeným výsledkom toho, že po čase pri nás ostávajú len tí skutoční priatelia a ja som úprimne rád za každého jedného z vás. 

PS2: Ďakujem chlapcom za džubox, aj vďaka nemu môžem už 2 roky robiť disco všade, kde to je prípustné.

Možno niektorí z vás zachytili, že práve predvčerom uplynulo okrúhlych 20 rokov od momentu, kedy som prvýkrát uzrel svetlo tohto sveta. V prvom rade sa chcem zo srdca poďakovať všetkým tým, ktorí si na mňa pri príležitosti dosiahnutia tohto životného míľniku spomenuli, či už prostredníctvom blahoželania alebo priania.

Dnes už s určitosťou viem, že za dieťa ma už azda nikto považovať nebude, možno až na výnimku tých, ktorí ma stále volajú Jarko (Prečo, ma tak ešte sakra voláte? Veď mám už 20! Som Jaro, teší ma… ). Pre mnohých mojich rovesníkov vrátane mňa je dosiahnutie veku 20 rokov akýmsi varovným signálom a zároveň pripomenutím toho, že život neplynie tak pomaly ako by sme si mnohí priali. Priestor na to, aby sme si splnili naše sny a tajné túžby, je totiž do značnej mieri limitovaný časom, ktorý máme na tomto svete k dispozícií.

Aj z tohto dôvodu som sa naučil nemať nikomu za zlé, ak sa jeho pohľad na tento svet alebo kľúčové životné rozhodnutia a hodnoty líšia od tých, ktoré považujem za správne ja. Je predsa každého „osobná vec“, či svoj čas využije s rozumom alebo ho jednoducho premárni. Ja sa snažím so svojím časom hospodáriť čo najefektívnejšie a musím sa priznať, že aj keď stále môže byť aj lepšie, tak až na občasné menšie komplikácie, som so svojím doterajším životom spokojný a som pyšný na to, čo všetko sa mi aj vďaka vám doposiaľ podarilo. Som presvedčený, že ideálny čas na napĺňanie našich snov a túžob nenastane nikdy, a preto ak už snívate a túžite po čomkoľvek, ten správny čas je práve teraz.

Počas uplynulého roku som si viac ako kedykoľvek predtým uvedomil dôležitosť existencie rodiny a skutočných priateľov. Takých priateľov, ktorí nie sú v svojej hĺbke falošní, nemajú potrebu na mňa hrať trápne divadielko, vedia veci hovoriť na rovinu a nie ich dlhodobo cielene utajovať, a v neposlednom rade sú ochotní mi pomôcť, poradiť a vypočuť ma, ak to potrebujem.

Ďalej by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí ma sprevádzajú cestou môjho života (niektorí už 20 rokov), no ďakujem aj všetkým tým, ktorý sa z akéhokoľvek dôvodu počas tejto cesty rozhodli, že už ďalej nechcú kráčať po mojom boku a naše cesty sú od seba momentálne vzdialené ďalej ako ľudstvo od objavenia ďalšieho inteligentného života vo vesmíre.

Asi by to chcelo použiť aj nejakú ľudovú múdrosť, nuž ako sa vraví, vek je len číslo a ja ten vek až na miernu absenciu vlasov oproti predošlým rokom a napraskanejší kalendár a zoznam povinností nejako nevnímam. Ale tak radšej nebudem vedieť, čo skôr ako by som mal byť lemra, a čo sa týka tých vlasov, tak na to predsa existujú rôzne vlasové šampóniky a toniká. Fuu, no a ešte sa na záver pochválim… Neviem, či viete, ale dal som sa na tú výšku, aj keď sa bojím výšky, takže neviem, či sa tá fóbia prejavuje aj v tejto oblasti, pri najmenšom mi však žerie veľmi veľa času a energie, ale tak snáď to nejak dám, veď som šikula, no nie?

PS1: Matej Ondov už by sa patrilo osláviť tie naše národky a meniny, čo ty na to?

PS2: Aj keď k môjmu pôvodnému Instagramovému účtu sa už asi nikdy nedostanem, mám späť aspoň môj pôvodný nick, preto neváhaj a šupni mi na účet @JaroslavMelega follow! Som totiž späť a chystajú sa naozaj zaujímavé veci, tak aby ti nič dôležité neušlo.

PS3: Fotka bola fotená trošku narýchlo a slniečko už nejak zapadlo, tak je trošku tmavšia. No a aj ku kaderníčke mi už treba zájsť… Ups.

Chcel by som sa srdečne poďakovať všetkým mojim spolužiakom za všetky nezabudnuteľné zážitky, na ktoré budeme určite už navždy s radosťou spomínať. Taktiež by som sa im chcel poďakovať za ich pevné nervy, ktoré som im pravidelne „skúšal“, a bez ktorých by to v rovnakej triede so mnou určite celé 4 roky nevydržali. Úprimne sa im ospravedlňujem za všetky prípadné nepríjemnosti a komplikácie, no verím, že aj napriek tomu budete na mňa spomínať len v dobrom, pretože ja na vás budem .

Moje poďakovanie samozrejme patrí aj všetkým zamestnancom školy, bez ktorých by výučba na mojej bývalej strednej škole nebola možná.

Nemôžem síce napísať, že náš triedny #strongkoľektív bol naozaj #strong, no som si istý, že osobnostnou skladbou ho určite môžeme zaradiť medzi tie najzaujímavejším na celom svete.

Musím priznať, že aj pre mňa, človeka s emóciami ukrytými hlboko vo vnútri, bolo včerajšie alebo prípadne dnešné lúčenie naozaj silným momentom a len veľmi ťažko som udržal slzičky na krajíčku. Budete mi chýbať…

Na záver by som chcel popriať Kristíne Bardovičovej, Laure Bednárovej, Veronike Márii Bertovej, Radovanovi Ďorkovi, Klaudii Dzuríkovej, Samuelovi Gurčíkovi, Samuelovi Horváthovi, Karine Hudákovej, Anete Kendrovej, Eme Kleinovej, Dominike Marasovej, Martine Marasovej, Samuelovi Williamovi Nehrerovi, Matejovi Ondovovi, Nikole Regrútovej, Terézii Slebodníkovej, Tímei Šlebodovej, Filipovi Tomaškovi a Silvii Uličnej do budúceho života všetko len to najlepšie, v prvom rade pevné zdravie, dostatok životného šťastia, nemiznúci úsmev na perách a veľa síl na dosahovanie osobných a kariérnych cieľov.

PS: Snáď sa vidíme v plnom počte aj skôr ako o 5 rokov a keby niečo, tak som tu pre vás.

               Bol to vtedy naozaj krásny slnečný deň. Vtáčiky štebotali, vetrík pofukoval a ja som bol spoločne s mojím tímom opäť nasadený na sledovanie miestnej kriminálnej skupiny, ktorá dlhodobo ilegálne obchodovala s drogami a narkotikami rozličného typu. Našou úlohou bolo zaistiť dôkazový materiál, ktorý by túto skupinu usvedčil z vykonávania predmetnej trestnej činnosti. Celá operácia trvala viac než štyri mesiace a počas jej trvania bolo zatknutých viac ako tridsať osôb. Vyvrcholením celej akcie bolo zadržanie bossa tejto organizovanej skupiny, ktorý bol dokonca v tom čase považovaný za drogového kráľa tunajšieho podsvetia. Teraz sa však vrátim k spomínanému dňu, kedy prebehlo zatknutie už spomínaného vysokopostaveného člena mafie.

               Bolo krátko pred obedom, keď sme sa konečne po troch týždňoch intenzívneho sledovania dotyčnej osoby dočkali jej stretnutia s ďalším významným obchodníkom s drogami, ktorý dlhodobo zabezpečoval dovoz pervitínu z Mexika na Slovensko. Sledované osoby sedeli v luxusnej reštaurácii na námestí a popri obede dohadovali budúce kšefty. Spoločne s mojím tímom som sedel v šedej dodávke typu Ford Transit a z bezpečnej vzdialenosti sme spoločne pozorovali udalosti, ktoré sa odohrávajú v priľahlej reštaurácii.

„Hmm, páni sú asi vegetariáni, keď z kuracieho vývaru obaja vyberajú kúsky mäsa,“ dodal s úsmevom náš ajťák, pričom pozorne monitoroval pomocou kamier a zvukových záznamníkov situáciu vo vnútri objektu.

Na to šofér našej mobilnej zásahovej jednotky poznamenal: „Len nech si užívajú posledné jedlo na slobode. V lochu budú mať maximálne tak vodu s bujónom a o mäse v polievke sa im bude môcť len snívať.“

               Je dôležité poznamenať, že v  reštaurácii máme dvoch agentov, ktorí nám pomocou neviditeľných špičkových nahrávacích a vysielacích zariadení zabezpečujú prenos obrazu a zvuku. Všetci nedočkavo čakáme na moment, keď dôjde k uzatvoreniu kšeftu a my tak budeme mať usvedčujúci materiál, potrebný k ich odsúdeniu. Popri tom si poslednýkrát svedomito prechádzame plán blížiaceho sa zásahu.

„Sýkorkám práve dorazilo zrno,“ zahlásila naša terénna agentka, ktorá sedí celý čas za stolom oproti našim cieľom.

„Rozumiem,“ zahlásil som do vysielačky a netrpezlivo som čakal na vhodný čas na zákrok.

               Páni sa očividne nikam neponáhľajú a s chuťou pomaly jedia vyprážané tofu ryžové gule, ktoré zapíjajú tureckou kávou.

„Fuj, ako môžu dať do úst taký humus?“ poznamenal náš anti-vegetariánsky a anti-vegánsky kolega.

            A potom to prišlo, znenazdajky si sledované osoby podali ruky a uzavreli dohodu o dodaní dvoch ton pervitínu. Viac som čakať nepotreboval a okamžite som vydal pokyn na ich zatknutie. Vybehol som s kolegami z dodávky a rozbehol som sa s celou zásahovou jednotkou rovno do predmetného objektu. Zásah prebehol bleskovo a o malú chvíľu už boli obe osoby v putách naložené v dodávke. Vodič hneď dupol na plyn a rýchlo sme uháňali na našu prísne tajnú základňu. Na základni chceme následne uzavrieť so zadržanými dohodu o spolupráci pri vyšetrovaní, aby sme tak mohli rozložiť aj kriminálnu skupinu operujúcu v Mexiku, ktorá pervitín na Slovensko dováža.

Vtom  režisér zvolal: „Máme to! Posledná scéna nášho filmu je natočená, teraz už stačí urobiť len postprodukciu a sme hotoví. Boli ste úžasní, ďakujem vám všetkým za vaše skvelé herecké výkony.“

               Nuž asi ťa teraz sklamem, no tajným agentom som bol žiaľ doposiaľ iba vo filme. Celý tento príbeh je vlastne iba opisom záverečnej časti filmu, v ktorom som si v mladosti zahral hlavnú rolu. Teraz si už síce s kamarátmi užívam dôchodok na odľahlej oáze v Maroku, no tajného agenta by som si veľmi rád zahral aj teraz. Veď ani Daniel Craig nebol najmladší, keď natáčal Jamesa Bonda, no nie? Verím, že aj v tomto príbehu si sa o mne dozvedel niečo nové a opäť som ťa prekvapil. Ak ťa zaujíma, čo všetko okrem herectva ešte ovládam, tak určite čítaj moju knihu ďalej. V ďalšom príbehu sa napríklad dozvieš, prečo je likvidácia pervitínu veľmi náročná a nákladná. Prajem ti veľa chuti do čítania.

Autor: Jaroslav Melega

               Svoje Porsche zaparkujem rovno pred hlavný vchod a svižne prechádzam cez recepciu až do veľkej zasadačky na 15. poschodí. Opäť síce trošku meškám, no moje šarmantné hostesky sa o mojich spolupracovníkov patrične postarali, preto mi to opäť prepáčia.

,,Už som tu,“ zvolal som a pustili sme sa do práce. Rokovanie ide podľa plánov a všetko naznačuje tomu, že dnes uzavrieme skvelý obchod, ktorý bude výhodný pre všetkých. Po asi hodinke intenzívneho jednania však z neznámych príčin začínam mať kŕče v bruchu. ,,Ospravedlňte ma, musím si odskočiť na veľkú,“ poznamenal som a naliehavo som sa presunul na toaletu.

               Počas vykonávania prirodzenej ľudskej potreby si v kabínke krátim čas čítaním e-mailov na mojom smartfóne. Z ničoho nič zaznel niekde v budove silný dunivý zvuk. Zľakol som sa, pričom mi môj smartfón nešťastne vykĺzol z ruky a spadol rovno do záchodovej misy. Takmer okamžite v ňom došlo ku skratu. V tom čase mi z úst išli samé expresívne výrazy, ktoré tu radšej nebudem citovať. Po chvíli intenzívneho nadávania som si utrel zadok a pomocou toaletného papiera som vybral môj smartfón z útrob záchoda. Začal som ho čistiť, no po čase som to vzdal a zabalený v toaleťáku som si ho dal do vnútorného vrecka saka. Spláchol som záchod, no akoby naschvál sa zapchal a obsah mojej potreby vytiekol na dlážku. Zhlboka som sa nadýchol a v duchu som si povedal: ,,To snáď nie je možné, no nič pošlem sem upratovačku, ona to už nejako vyrieši.“

            Umýval som si ruky, keď vtom som započul znepokojivý krik a zvuk podobný streľbe. Tep mi razom vyskočil hore a začal som podvedome myslieť na to najhoršie.

,,Čo keď vo firme došlo k prepadu?“ pýtal som sa v duchu. Začínam rozmýšľať, čo mám robiť, aby som to prežil a ochránil zamestnancov. Vyťahujem z vrecka mobil a snažím sa ho spojazdniť, aby som mohol privolať pomoc. Žiaľ, ,,vykúpaný“ mobil so mnou nechce spolupracovať. Zvuky kriku boli čoraz intenzívnejšie a ja som začal hľadať únikovú cestu z toalety, keďže som nepovažoval za rozumné odísť z toalety v danej situácií cez normálny východ. Zbadal som ventilačnú šachtu, no jej priemer nebol ani zďaleka taký veľký ako v akčných filmoch. Únik cez ňu teda neprichádzal do úvahy, pretože som sa do nej jednoducho nezmestil.

            Zvuky pripomínajúce streľbu stále neutíchajú a sú stále intenzívnejšie. O chvíľu som dokonca započul dupot nôh. Usúdil som, že lúpežníci asi prehľadávajú budovu a zbierajú rukojemníkov. Vedľa seba som zbadal mop opretý o stenu. Intuitívne som ho schytil do ruky a vyčkával som vedľa dverí na nemilú návštevu. V tom momente som v sebe ledva udržal svoju stolicu, nakoľko na mňa opäť prichádzala hnačka.

,,Čo som včera jedol?“ rozmýšľam a snažím sa tak nemyslieť na najhoršie. V hlave sa mi začína rekapitulovať celý môj život. Po chvíli však zazriem, ako niekto stláča kľučku na dverách toalety. Takmer okamžite som preto zaujal bojovú pozíciu a očakával som nekompromisný útok spoza dverí.

               Dvere sa pomaly otvárajú. Vidím, ako neznáma osoba opatrne vstupuje dnu. Neváham a z celej sily ju udriem mopom. V tej chvíli si prajem, aby som ju mojím úderom omráčil. Osobu, žiaľ, triafam len do ruky. No v momente, keď sa pripravujem na druhý nekompromisný úder, si všimnem, že to je len upratovačka. Milá pani je celá prestrašená a okamžite začne výskať od bolesti a kričí na mňa: ,, Preplo Vám ? Ste pri zmysloch? Vy nie ste v poriadku!“ Plný úžasu sa jej ospravedlňujem a pýtam sa jej, či je všetko v poriadku a čo spôsobuje tie čudesné zvuky, ktoré sa ozývajú celou budovou. Odpovedá mi, že to len skupina zamestnancov pozerá počas obedňajšej prestávky hokej. Uvedomujem si, že zvuky, ktoré som počul sú len zvuky bubna, rapkáča a povzbudzovania.

               Som veľmi šťastný, že nijakí teroristi na moju firmu neútočia a všetci sú nažive. Následne som sa ospravedlnil z biznis rokovania a pani upratovačku som zaviezol na ošetrenie do najbližšej nemocnice. Ukázalo sa, že má zlomenú ruku. Dohodli sme sa, že to uhráme na pracovný úraz s tým, že dostane extra odmenu, ak o danom incidente nikomu nepovie. Kým som však čakal na chodbe, pokiaľ ju ošetria, tak mi opäť začalo treba na veľkú. Zašiel som preto na najbližší záchod, no pri odchode počas umývania rúk ma niekto zákerne zozadu omráčil tupým úderom po hlave.

                Prebral som sa až o tri dni neskôr nahý bez všetkého na železničnej stanici v Berlíne. Zobudila ma tunajšia polícia a zakryla ma dekou. Rozprávali na mňa po nemecky, no keďže po nemecky neviem skoro vôbec nič, tak som im aj pochopiteľne nič nerozumel. Myslím, že som bol vtedy v riadnom maléri. Podarí sa mi dostať domov? Kto ma uniesol a okradol? Vyrieši sa môj pretrvávajúci problém s hnačkou? A kto vlastne poupratuje tú spúšť, ktorú som nechal na toalete v mojej firme? To sa už dozviete v príbehu strýčka Toma číslo 58.

Autor: Jaroslav Melega

                Každý človek je od malička obdarený schopnosťou snívať. Snívame o drahých autách, domoch, luxusných dovolenkách, dobrej práci a v neposlednom rade o šťastnej zdravej rodine, ktorú si raz s naším vysneným partnerom založíme. Naše sny sa s odstupom času stávajú našimi cieľmi, a ak ide všetko, tak ako má, tak následne aj realitou. O tom, že premenenie našich snov na skutočnosť nás urobí šťastnými, niet pochýb. Čo však v prípade, ak sa nám to nepodarí a ostaneme zo seba sklamaní? Možno ste zaznamenali, že tak ako my a všetko naokolo, tak aj naše sny sa časom menia, teda aby som bol presný, exponenciálne upadajú so zvyšujúcim sa vekom. Je normálne, že nie z každého bude milionár, aj keď sa tak možno ako malý videl. Rovnako je v poriadku, ak sa nám nepodarí splniť si všetky svoje sny, pretože by to znamenalo, že sa už nemáme kde posúvať a nemáme kam napredovať. Určite však nie je v poriadku, ak sa kvôli sklamaniu z nenaplneného cieľa do seba uzavrieme, upadneme do silných depresií a prestaneme snívať. Je preto veľmi dôležité vedieť rozlišovať podstatné veci od tých nepodstatných, ktoré nijako neovplyvníme. Taktiež je dôležité dávať si realizovateľné ciele, ktoré aj v skutočnosti vieme splniť. Vyhneme sa tak zbytočnému sklamaniu.

                Osobne si myslím, že väčšina, nie len mladých ľudí, sa v súčasnosti slepo ženie za úspechom a predovšetkým za peniazmi. Z peňazí sa žiaľ stal kvantifikátor toho, akí úspešní sme, čo považujem za veľmi smutné. Hovorí sa, že za peniaze si nemôžeme kúpiť šťastie, no môžeme byť šťastní bez nich? Ten, kto tvrdí že áno, buď žije niekde v ,,oblakoch” alebo sa proste uspokojil s podpriemerným materiálnym zabezpečením svojho života. Je úplne pochopiteľné, že moderný človek nemôže bez peňazí myslieť pozitívne. Zostatok na jeho bankovom účte mu totiž jednoducho nedá spať. Žiaľ s odstupom času sa s touto skutočnosťou zmieri a príjme fakt, že peniaze nie sú dôležité a radšej bude naďalej žiť ako doteraz, pretože to je takto preňho skrátka jednoduchšie. Samozrejme česť výnimkám. Presne to je ten zlomový okamih, kedy sa z neho stáva negatívne zmýšľajúci človek, plný sklamania a mnohokrát aj závisti.

                Je veľmi dôležité ísť si za svojimi snami a nebáť sa urobiť všetko, čo bude v našich silách pre ich naplnenie. Ten pocit, kedy si splníme sen bude s určitosťou stáť za všetku vynaloženú energiu. Práve strach z opustenia komfortnej zóny je najväčším ničiteľom snov. Preto sa nikdy nebojte postaviť na odpor väčšine a bojujte za svoje sny, pričom sa malými krôčikmi neustále približujte k naplneniu svojich cieľov. Ak by som mal vybrať jednu vlastnosť, ktorú na ľuďoch najviac neznášam, tak by to bola neschopnosť rozvinúť svoj potenciál. Od malička sa preto snažím robiť maximum pre osobný rozvoj a osobnostný rast. Jedna vedecká štúdia dokonca tvrdí, že šanca zmeniť svoj život k lepšiemu sa nám naskytá len dvakrát za život, tak ich nepremárnime.

                Pri dosahovaní cieľov, však musíme myslieť aj na to, že naše telá nie sú stroje, ktoré dokážu pracovať nonstop. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že prepracovanosť, stres, nedostatok spánku a v neposlednom rade málo oddychu priamo ohrozujú naše drahocenné zdravie. Každý z nás relaxuje trocha inak, no všetci sa snažíme v čase oddychu vypnúť od všetkých rušivých elementov vôkol nás. Nesmieme však zabúdať, že vo voľnom čase je rovnako potrebné nechať oddýchnuť aj našu myseľ, nie len naše telo. Osobne si myslím, že každý z nás vie, že oddych je veľmi dôležitý. Niektorým na neho len skrátka nezvýši čas, pretože nedokážu odhadnúť, koľko toho v skutočnosti zvládnu uniesť, čo je obrovská chyba v ich životospráve. Je veľmi dôležité vyhradiť si každý týždeň čas len na oddych, pretože oddýchnutí dosiahneme naše ciele oveľa skôr, ako keby sme mali byť vystresovaní z úplných maličkostí.

                Aj keď si len myslím, kam smeruje ľudstvo, tak som presvedčený, že určite nie do záhuby, čo si mnohí myslia. Situácia, ktorá nás všetkých v posledných mesiacoch zasiahla, nás veľa naučila. Ukázala nám, že ak treba, tak sa vieme všetci zomknúť a bojovať za spoločný cieľ, v tomto prípade za zdravie nás všetkých. Verím, že ak nám táto schopnosť ostane aj v budúcnosti a budeme k sebe všetci aspoň trocha ľudskí, tak spoločne ako ľudstvo s určitosťou zvládneme všetko. A čo sa týka toho, kam kráčam ja, tak to je pre mňa ešte stále jedna veľká záhada. Neviem, kde ma moja životná cesta dovedie, no viem, že urobím všetko preto, aby som bol prínosom pre našu spoločnosť a aby som bol šťastný s tými, ktorých nosím vo svojom srdci.

Autor: Jaroslav Melega

Dnes je ten deň, kedy oslavujem svoje v poradí už 19. narodeniny, inak povedané svoju poslednú -nástku. Oddnes by som mal na otázku, koľko mám rokov, odpovedať 19. Osobne si však myslím, že je táto otázka formulovaná zle, pretože sa ňou v skutočnosti pýtame na niečo, čo nikto z nás nevie. Veď kto z nás vie, koľko rokov v skutočnosti má? Nikto. Rovnako tak neviem ani ja, či mám tých rokov ešte 19 alebo 100, či dokonca možno už nemám ani len jeden rok života. Jediné, čo s určitosťou všetci vieme, je, koľko rokov už nemáme. No ale toto nie je problém, nad ktorým sa chcem teraz večer zamýšľať…

Chcel by som sa úprimne poďakovať všetkým, ktorí tu pre mňa boli počas posledného roka a boli mi oporou v tomto neľahkom období, spôsobenom nie len koronou. Situácia, ktorá nás všetkých zasiahla nás veľa naučila, ukázala nám, že ak treba, tak sa vieme všetci zomknúť a bojovať za spoločný cieľ, v tomto prípade za zdravie nás všetkých. Verím, že nám táto schopnosť ostane aj v budúcnosti, pretože ak budeme k sebe všetci aspoň trocha ľudskí, tak spoločne s určitosťou zvládneme všetko.

Na záver by som chcel vysloviť prianie, aby bol ten ďalší rok vo všetkých ohľadoch lepší pre každého z nás a prajem nám všetkým to iste, čo ste mi dnes mnohí priali. Prajem nám, aby sme boli všetci hlavne zdraví, šťastní, usmievaví, a aby nikomu z nás nechýbala láska, pretože láska je to, čo robí aj z čiernobieleho sveta, v ktorom sa častokrát ocitneme, farebný.

PS: Ďakujem všetkým tým, ktorí si na mňa dnes spomenuli a zablahoželali mi.

Už ako malých nás v škôlke učili, že po dobrom obede by sme si mali oddýchnuť a načerpať sily na zvyšok dňa. Od čias, kedy sme opustili škôlku (nepredpokladám, že to číta nejaký škôlkar, ak áno, tak ťa pozdravujem ) sa nám povinnosti a starosti len kopia. Veľa z nás popri tom všetkom zmätku a zhone, ktorý sa na nás rúti zo všetkých strán, zabúda na oddych a žije v začarovanom kruhu plnom stresu. V tomto stereotypnom spôsobe života si potom ľudia podvedome namýšľajú, že ich telá sú stroje, ktoré dokážu pracovať nonstop, čo je obrovská chyba. Takýmto životným štýlom možno dokážete žiť rok a možno aj päť, no s určitosťou sa váš prístup k životospráve skôr, či neskôr odzrkadlí na vašom zdravotnom stave.

Je veľmi dôležité uvedomiť si, že prepracovanosť, stres, nedostatok spánku a v neposlednom rade málo oddychu priamo ohrozujú naše drahocenné zdravie. Každý z nás relaxuje trochu inak, no všetci sa snažíme v čase oddychu vypnúť od všetkých rušivých elementov vôkol nás. Nesmieme však zabúdať, že vo voľnom čase je rovnako potrebné nechať oddýchnuť aj našu myseľ, nie len naše telo.

Osobne si myslím, že každý z nás vie, že oddych je veľmi dôležitý, len niektorým na neho skrátka nezvýši čas, pretože nedokážu odhadnúť, koľko toho v skutočnosti zvládnu uniesť. Skúste si preto vyčleniť aspoň jeden deň v týždni, ktorý strávite oddychom podľa svojho gusta, trebárs aj ako ja s Matej Ondov na nafukovacích člnoch plaviac sa do neznámych vôd Zemplínskej Šíravy. Uvidíte, že oddýchnutí dosiahnete vaše ciele oveľa skôr, ako keby ste mali byť vystresovaní z úplných maličkostí.

               Raní grécki filozofi sa vôbec ako prví hlbšie zaoberali otázkou nášho bytia, prírodných úkazov, existencie nášho sveta a celkovo sa snažili nájsť prvopočiatok nášho sveta. Rovnako ako dnes, aj názory vtedajších filozofov sa do istej miery líšili. Prvou gréckou školou, ktorá sa zaoberala filozofovaním, bola práve Milétska škola. Mileťania sa zaoberali fyzickými otázkami týkajúcich sa nášho sveta. Snažili sa vysvetliť z čoho je príroda, z čoho sú veci a akú majú povahu. Svet chápali ako živý organizmus, a preto sú často označovaní ako prírodní filozofi. Hľadali pralátku (arché), z ktorej všetko vzniklo, a na ktorú sa opäť všetko obráti. Ich teórie sú veľmi jednoduché a naivné. Za arché považovali jednotlivé prírodné živly.

               Zakladateľom Milátskej školy bol Táles, ktorý tvrdil, že svet vznikol z vody. Vodu považoval za blahodarnú tekutinu, bez ktorej by nič nemohlo existovať, a ktorá nikdy nevzniká ani nezaniká. Paradoxom však je, že samotnú podstatu vody ako základu všetkého nijako nevysvetlil. Tálesov žiak Anaximandros určil za prvopočiatok sveta niečo neobmedzené, neurčité, čo samo o sebe vecou nie je (apeirón). Podľa neho apeirón tvorí podstatu všetkých vecí, ktoré určitú dobu existujú a potom sa opäť menia na apeirón za trest, že sa stali vecami. Ďalším významným filozofom z Milátskej školy bol Anaximenes. On určil za prvopočiatok sveta vzduch. Anaximenes tvrdil, že ak sa vzduch zrieďuje stáva sa ohňom, ak naopak hustne stáva sa vetrom, ak ešte viac zhustne stáva sa mračnom, potom vodou, zemou, kameňom… Dokonca podľa neho vzduch tvorí aj bohov a božské veci.

               Ak sa dnes zamyslíme nad jednotlivými teóriami týchto filozofov, nie jednému z nás z toho príde do smiechu. Netreba však zabúdať, že cesta k poznatkom, ktoré dnes ovládame začala práve takýmito pre nás primitívnymi teóriami. Na druhej strane by sme sa možno mali zamyslieť nad tým, či sami neveríme v niečo, nad čím sa budú nasledujúce generácie smiať rovnako ako sa niektorí z nás smejú filozofom z Milátskej školy. Na záver by som už azda len dodal, že ak už má náš svet akýkoľvek význam, nikdy nás neprestane udivovať a ohromovať.

Autor: Jaroslav Melega

               Synonymický slovník slovenčiny definuje priateľa ako duchovne blízkeho človeka, ktorému môžeme dôverovať. Slovník slovenského jazyka zas označuje priateľa ako človeka, s ktorým nás spája vzájomná dôvera a náklonnosť. Osobne si myslím, že práve vzájomná dôvera by mala byť základom každého pevného priateľstva. Môžeme mať s niekým spoločné záujmy, či ciele, no pokiaľ tomu človeku nedôverujeme, nikdy pre nás nebude osobou, na ktorú sa obrátime v ťažkostiach.

               Skutočnému priateľovi nemusíme nič hovoriť, nemusíte sa pred ním na nič hrať, stačí, ak sa mu pozrieme do očí a okamžite z nás vyčíta, na čo myslíme, poprípade, čo nás trápi. Práve v blízkosti najlepších priateľoch pociťujeme, že je v poriadku byť citlivý, že je v poriadku cítiť sa inak a častokrát zvláštne, pretože v nich skrátka máme oporu a oni sú pri nás preto, lebo nás majú úprimne radi takých, akí naozaj sme.

               Každý z nás má sny, a každý z nás potrebuje niekoho, kto im bude veriť. Aj túto pozíciu častokrát okrem rodiny zastávajú aj naši najlepší priatelia, ktorí nám dodávajú chuť a silu na ich naplnenie. V porovnaní s niektorými síce sme rozdielni, máme opačné názory a možno aj odlišný pohľad na svet. Ale to kúzlo, keď sa s nimi rozprávame, častokrát aj o úplných nezmysloch, a oni nám rozumejú a chápu nás. To nám dodáva nejakú zvláštnu energiu a zároveň to v nás vyvoláva pocit pokoja. Tieto jednoduché okamihy dokážu zmeniť našu náladu k lepšiemu a vykúzliť nám úsmev na perách.

               Osobitú kapitolu tvoria falošní priatelia a bývalí priatelia, ktorí nás sklamali natoľko, že sa dnes na nich nedokážeme ani len pozrieť. Práve im nejde o naše šťastie, ale ich jediným cieľom je z nás vyťažiť čo najviac. Takýto ľudia sú zväčša zvnútra úplne prázdni, a preto nedokážu nič iné, iba sa priživovať na našich úspechoch. Našťastie pretvárka netrvá nikdy dlho a časom, každý jeden z nás ukáže svoju pravú tvár.

               Priateľstvo sa síce nedá chytiť ani počuť, no napriek tomu vieme, že existuje, pretože ho cítime. Ak už pre vás priateľstvo znamená čokoľvek, určite mi dáte za pravdu, že priatelia sú nám častokrát bližší ako rodina. Preto si ich vždy vyberajme opatrne. Skutoční priatelia by nám mali byť zrkadlom a tieňom zároveň. Lebo ako sa hovorí, zrkadlo ťa nikdy neklame a tieň ťa nikdy neopustí.

Autor: Jaroslav Melega