Chcel by som sa srdečne poďakovať všetkým mojim spolužiakom za všetky nezabudnuteľné zážitky, na ktoré budeme určite už navždy s radosťou spomínať. Taktiež by som sa im chcel poďakovať za ich pevné nervy, ktoré som im pravidelne „skúšal“, a bez ktorých by to v rovnakej triede so mnou určite celé 4 roky nevydržali. Úprimne sa im ospravedlňujem za všetky prípadné nepríjemnosti a komplikácie, no verím, že aj napriek tomu budete na mňa spomínať len v dobrom, pretože ja na vás budem .

Moje poďakovanie samozrejme patrí aj všetkým zamestnancom školy, bez ktorých by výučba na mojej bývalej strednej škole nebola možná.

Nemôžem síce napísať, že náš triedny #strongkoľektív bol naozaj #strong, no som si istý, že osobnostnou skladbou ho určite môžeme zaradiť medzi tie najzaujímavejším na celom svete.

Musím priznať, že aj pre mňa, človeka s emóciami ukrytými hlboko vo vnútri, bolo včerajšie alebo prípadne dnešné lúčenie naozaj silným momentom a len veľmi ťažko som udržal slzičky na krajíčku. Budete mi chýbať…

Na záver by som chcel popriať Kristíne Bardovičovej, Laure Bednárovej, Veronike Márii Bertovej, Radovanovi Ďorkovi, Klaudii Dzuríkovej, Samuelovi Gurčíkovi, Samuelovi Horváthovi, Karine Hudákovej, Anete Kendrovej, Eme Kleinovej, Dominike Marasovej, Martine Marasovej, Samuelovi Williamovi Nehrerovi, Matejovi Ondovovi, Nikole Regrútovej, Terézii Slebodníkovej, Tímei Šlebodovej, Filipovi Tomaškovi a Silvii Uličnej do budúceho života všetko len to najlepšie, v prvom rade pevné zdravie, dostatok životného šťastia, nemiznúci úsmev na perách a veľa síl na dosahovanie osobných a kariérnych cieľov.

PS: Snáď sa vidíme v plnom počte aj skôr ako o 5 rokov a keby niečo, tak som tu pre vás.

Už ako malých nás v škôlke učili, že po dobrom obede by sme si mali oddýchnuť a načerpať sily na zvyšok dňa. Od čias, kedy sme opustili škôlku (nepredpokladám, že to číta nejaký škôlkar, ak áno, tak ťa pozdravujem ) sa nám povinnosti a starosti len kopia. Veľa z nás popri tom všetkom zmätku a zhone, ktorý sa na nás rúti zo všetkých strán, zabúda na oddych a žije v začarovanom kruhu plnom stresu. V tomto stereotypnom spôsobe života si potom ľudia podvedome namýšľajú, že ich telá sú stroje, ktoré dokážu pracovať nonstop, čo je obrovská chyba. Takýmto životným štýlom možno dokážete žiť rok a možno aj päť, no s určitosťou sa váš prístup k životospráve skôr, či neskôr odzrkadlí na vašom zdravotnom stave.

Je veľmi dôležité uvedomiť si, že prepracovanosť, stres, nedostatok spánku a v neposlednom rade málo oddychu priamo ohrozujú naše drahocenné zdravie. Každý z nás relaxuje trochu inak, no všetci sa snažíme v čase oddychu vypnúť od všetkých rušivých elementov vôkol nás. Nesmieme však zabúdať, že vo voľnom čase je rovnako potrebné nechať oddýchnuť aj našu myseľ, nie len naše telo.

Osobne si myslím, že každý z nás vie, že oddych je veľmi dôležitý, len niektorým na neho skrátka nezvýši čas, pretože nedokážu odhadnúť, koľko toho v skutočnosti zvládnu uniesť. Skúste si preto vyčleniť aspoň jeden deň v týždni, ktorý strávite oddychom podľa svojho gusta, trebárs aj ako ja s Matej Ondov na nafukovacích člnoch plaviac sa do neznámych vôd Zemplínskej Šíravy. Uvidíte, že oddýchnutí dosiahnete vaše ciele oveľa skôr, ako keby ste mali byť vystresovaní z úplných maličkostí.

Potrebuje moja generácia nový November?

Nižšie nájdete jej plné znenie.

Pri uvažovaní nad obsahom mojej budúcej práce som rozmýšľal a porovnával, čo nám November dal… Narodil som sa v roku 2001, takže posudzovať, hodnotiť obdobie do roku 1989, ale i po ňom, môžem len na základe rozprávania mojich predkov a na základe informácií z médií v printovej, či elektronickej podobe. Môj názor sa teda len formuje.

Záleží mi na budúcnosti nášho štátu, preto veľa čítam, sledujem dokumentárne filmy, pomocou ktorých sa snažím zorientovať v našej vnútropolitickej situácii, aby som mohol byť nápomocný v ponuke možných riešení spoločenských problémov. Každý z nás už aspoň raz  kritizoval náš štát z rôznych dôvodov. Príčinami boli nespokojnosť so spôsobom vlády, postupom pri prerozdeľovaní finančných prostriedkov, napríklad v zdravotníctve, školstve,  pri netransparentnom čerpaní eurofondov…, so systémom a spôsobom edukácie a vzdelávania.Práve tieto problémy sú najčastejším terčom ostrej kritiky nielen zo strany občanov nášho štátu. Kritizujeme, sťažujeme sa, lebo sa nestotožňujeme s činnosťou zodpovedných orgánov, alebo preto, že sa nás výsledky ich konania dotýkajú a my tak vnímame pocit krivdy.

Nedá  sa vyhovieť všetkým, ale väčšine áno. Vždy sa nájde skupina ľudí, ktorá nebude  s aktuálnym štátnym systémom stotožnená a bude robiť maximum pre to, aby ho zvrhla a nahradila iným, no častokrát možno ani nemá predstavu akým. Sú ale ich, mnohokrát radikálne tvrdenia, ktoré vidia jediné možné riešenie spoločenských problémov revolúciou, namieste?

V tejto súvislosti ma zaujala myšlienka bývalého prezidenta USA Thomasa Jeffersona: „Človek, ktorý sa nikdy nepozrie do novín je lepšie informovaný než ten, kto ich číta každý deň, pretože ten, kto nič nevie, je pravde bližšie, ako ten, ktorého myseľ je zaplnená lžami a omylom.“ Myslím si, že tento výrok nachádza ešte väčšie uplatnenie v dnešnej dobe a presne definuje to, že verejná mienka bežných ľudí je priamo alebo nepriamo ovplyvňovaná  komerčnými mienkotvornými médiami. Komerčné masmédiá nám poskytujú často skreslené a nepresné informácie, ktoré sú dopĺňané hoaxami so zámerom ovplyvňovania nášho zmýšľania. Tento jav je základným kameňom populistických až radikálnych zoskupení. Takéto skupiny ľudí často pohŕdajú demokraciou a svojimi mnohokrát radikálnymi názormi si následne získavajú pozornosť a podporu ľudí so zväčša nižšou úrovňou vzdelania. Práve nedostatočne vzdelanými ľuďmi sa dá manipulovať najľahšie. Za vidinou lepšieho zajtrajška sú ochotní bojovať a urobiť takmer čokoľvek, a preto sa chytajú každého navonok „záchranného kolesa“, ktoré by ich sociálne problémy mohlo aspoň sčasti vyriešiť. Médiami zmanipulovaní ľudia potrebujú vodcov, ktorí im podsúvajú prosté, ale populistické riešenia. Takto zmýšľajúci ľudia majú tendenciu združovať sa a disponujú potenciálom pre možné páchanie kriminálnej trestnej činnosti. Vodcovia takýchto hnutí poukazujú na to, že aktuálny systém nevie problémom účinne predchádzať a racionálne ich riešiť. Na druhej strane predstavujú riziko v zmysle schopnosti manipulácie s ľuďmi, čím môže byť ohrozená  bezpečnosť verejnosti.

Bezpečnosť môže byť ohrozená aj zneužívaním nelegálneho odpočúvania, sledovania pohybu osôb prostredníctvom systému GPS, neželanou kontrolou a sledovaním aktivity na sociálnych sieťach a internete.

Ale vráťme sa späť k téme Novembra 1989. Symbolom slobody na Slovensku sa stali v novembri 1989 kľúče Slovákov od ich príbytkov a domovov. Všetkých vtedy spájala spoločná túžba po slobode, ktorá je neodmysliteľne spätá s demokraciou. Tohto roku uplynie od tejto „zamatovej revolúcie“ okrúhlych 30 rokov. Nežná revolúcia bola vysneným koncom komunizmu, ktorý vo vtedajšom Československu panoval od roku 1948. Od roku 2001 je štátnym sviatkom na pamiatku tejto udalosti 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu. Chcem vyjadriť svoju vďačnosť a obdiv za odvahu ľuďom, ktorí sa tvárou postavili režimu len s kľúčmi v rukách a bojovali za ľudské práva, za slobodu a demokraciu. Im môžeme vďačiť za to, kým sme teraz a za vymoženosti demokracie, ktoré už dnes berieme ako samozrejmosť. Veď napríklad právo študovať, cestovať, zapájať sa do spoločenského diania, za starého režimu prislúchalo len „vyvoleným“.

Žiaľ, niektorí ľudia si v súčasnosti nevážia výdobytky Novembra. Nečistými praktikami sa snažia vyťažiť čo najviac vo svoj prospech. O korupcii sa v posledných rokoch hovorí akosi pričasto…

Nedá mi nespomenúť vraždu novinára a jeho snúbenice. Tento závažný trestný čin, náš právny poriadok definuje ako úkladnú vraždu, ktorej špecifikom je to, že je spáchaná z osobitého motívu, so zámerom umlčať alebo odstrániť nepohodlnú osobu. Z médií sa dozvedáme, že motívom tejto vraždy bola práve Kuciakova novinárska investigatívna činnosť, ktorou poukazoval na páchanie závažnej ekonomickej trestnej činnosti a prepojeniach mafie na najvyššie štátne pozície. Aj z toho dôvodu môžeme hovoriť, že nebolo zasiahnuté len do práva na život, ktoré je jedným z ústavných práv, ale bolo zasiahnuté aj do práva na slobodu prejavu. Možno práve tento zásah do práva na slobodu prejavu rozhýbal našu verejnosť, pretože už sa to netýkalo iba Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, netýkalo sa to iba ich rodín, ale týkalo sa to všetkých. Žiaľ, tento prípad nie je ojedinelý. Podobné prípady sa udiali aj vo svete, čo nás nabáda k väčšej vnímavosti k celospoločenským problémom i globálnemu zmýšľaniu.

Možno si hovoríte, že je to dobou, v ktorej  žijeme a možno to predsa len hovorí niečo o každom jednom z nás. Právo na slobodu prejavu patrí medzi základné ľudské práva, ktoré je garantované nielen Ústavou Slovenskej republiky, je garantované právnymi poriadkami všetkých vyspelých demokratických štátov. Toto právo je charakterizované ako právo šíriť svoje myšlienky, názory, informácie bez toho, aby do toho zasahovala štátna moc. To znamená, že tieto myšlienky by nemali prechádzať žiadnou cenzúrou. Samozrejme aj toto právo je nejakým spôsobom obmedzené, či regulované právom na súkromie iných osôb, ktorých sa tieto informácie dotýkajú. Európsky súd pre ľudské práva vo svojich viacerých verdiktoch jednoznačne deklaroval, že pokiaľ osoba vstúpi do verejného života, či ako politik alebo iná verejne činná osoba, tak sa vzdáva časti svojho súkromia práve kvôli právu na informácie ostatných ľudí, konkrétne právu, byť informovaný o jeho činnosti, o jeho konaní, z pozície osoby verejne činnej.

Sloboda a demokracia sú obrovské výdobytky, ktoré sú aj v dnešnej dobe v niektorých krajinách neznámymi pojmami. Tieto dve slová sú však spojené s obrovskou zodpovednosťou  za dôsledky nášho počínania, cieľom ktorého musí byť spravodlivé konanie v prospech nás všetkých, v súlade s platnými právnymi predpismi a normami. Preto pokladám za veľmi dôležité vážiť si ich a chrániť ich. Poznanie demokracie a jej sily možno prirovnať k odkazu kráľa Svätopluka, ktorý svojim trom synom prikázal postupne zlomiť prúty jednotlivo, čo bez problémov zvládli. Potom im prikázal zlomiť tri spojené prúty naraz, čo sa im už nepodarilo. Z toho vyplýva, že i v demokracii je potrebné svorne bojovať proti jej odporcom, pretože len národ, ktorý bude jednotný, si zabezpečí a  udrží  vybojovanú slobodu a demokraciu.

Osobne si myslím, že zmeny, ktoré je nevyhnutné vykonať s cieľom nápravy a eliminácie existujúcich problémov, napríklad migrácia za prácou z existenčných dôvodov, „odliv mozgov“ (IT sektor, zdravotníctvo), dvojaká kvalita potravín, nedostupnosť bývania, zvyšovanie veku odchodu do starobného dôchodku…, nemožno porovnávať so závažnosťou situácie a potrebou revolúcie v roku 1989, ktorej podstatou bolo nedodržiavanie a porušovanie základných ľudských práv a slobôd.

Za pomoc pri písaní tejto práce ďakujem pani učiteľke Tatiane Znancovej.

Autor: Jaroslav Melega

Systém hodnotenia našich činností a zručností sa s nami tiahne takmer od narodenia. Spočiatku má toto hodnotenie čisto slovný charakter, no s nástupom do školy sa pomaly ale isto transformuje na dlhoročne zaužívaný a zastaraný päťstupňový systém hodnotenia. 

Od detstva nám je do hláv vtĺkané, že ten komu dá pani učiteľka jednotku je múdry a bude sa mať v živote určite dobre. No na toho, kto dostal pätorku, zaručene čaká lopata, poprípade úrad práce. 

Práve tieto dve vety sa stali základným kameňom našeho školstva a životnou ideológiou väčšiny učiteľov. 

Najväčším problémom však ani zďaleka nie je samotný systém hodnotenia, ale obsah učebných osnov pre jednotlivé vyučovacie predmety. 

Učíme sa kvantá dávno nepotrebných vecí, čítame knihy, ktoré aj tak nikto nečíta a celkovo sa zaoberáme všetkým, len tým, čo nás zaujíma nie.

Individualita žiakov je neznámy pojem a rôznorodosť charakterov zanedbateľný detail.

A to nehovoriac o charakteroch samotných učiteľov… 

Z toho vyplýva, že okrem niekoľkonásobnej výmeny na čele ministerstva školstva a zavedenia zlyhávajúceho systému akreditácie učiteľov sa naše školstvo za posledných pár desiatok rokov nikde neposunulo.

No ale späť k nášmu „osvedčeniu“.

Mnoho žiakov sa na úkor dosiahnutia, čo najlepších študijných výsledkoch vzdáva svojho sociálneho života, pretože stále veria, že dobré známky im automaticky zaručia kvalitnú životnú úroveň. No naopak tí, ktorí sa neboja odčleniť od stáda si idú za svojím cieľom, pričom však škola ide pochopiteľne bokom. 

Preto si veľmi dobre určte svoje životné priority, a čo najviac minimalizujte čas investovaný do zbytočností. 

Pretože nič nie je nemožné. Chce to len odvahu o tom snívať, vytvoriť realistický plán a pevnú vôľu, premeniť ho na skutočnosť. 

PS: Zhodnotenie polroka je jedna veľká fraška, nakoľko existuje len veľmi málo rebríčkovo vyšších škôl, ktoré prihliadajú na polročné výsledky (stačí sa učiť iba druhý polrok).

Dnes si všetci spoločne prajeme „Šťastný Nový rok!“, dávame si nesplniteľné novoročné predsavzatia a poniektorí trávime posledné hodiny starého roka odpaľovaním zábavnej pyrotechniky na verejných priestranstvách. Ale viete vôbec, aký ten nasledujúci rok v skutočnosti budete mať?

Budete ho mať úplne rovnaký ako všetky doteraz.

Žiadne šťastné a nešťastné roky totiž neexistujú. V skutočnosti je to len ďalších 365 dní Vášho života, ktoré budú len obrazom toho, aký ste človek a charakter. A napriek tomu, že sa postupom času každý z nás vyvíja a mení, podstata toho kým sme vo vnútri ostáva stále rovnaká.

Pesimisti si aj tento rok nájdu dôvod, prečo nadávať a optimisti dôvod, prečo sa zasmiať. Závistlivci budú stále ohovárať a dobrí ľudia ostanú dobrými ľuďmi. Tí, ktorí vedia zarábať veľké peniaze ich budú vedieť zarobiť aj tento rok, a z tých, ktorí sa v živote uspokojili s priemerom sa určite nestanú milionári. Pre poserov bude opäť všetko problém a pre odvážnych nič nemožné. 

Nasledujúci rok bude skrátka rovnaký ako tie predošlé, rovnaký ako Váš život a rovnaký ako ste Vy sami, napriek tomu Vám prajem do roka 2019, všetko len to najlepšie a držím Vám palce, aby ste svoje plány premenili na skutočnosť.

Pretože môžeme dokázať všetko, čo len budeme chcieť… Chce to len odvahu o tom snívať, vytvoriť realistický plán a pevnú vôľu, premeniť ho na skutočnosť.