Medzi jedno z mojich najväčších rozhodnutí, ktoré som počas uplynulého roka učinil, určite patrí prestup z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave na Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Aj keď som bol pre štúdium na PrafUK rozhodnutý už od 2. ročníka na gymnáziu, po úspešnom absolvovaní prvého zimného semestra som sa skrátka rozhodol, že prezenčné štúdium v Bratislave ma vôbec neláka a nevyhovuje mi. Takýchto zásadných rozhodnutí som v poslednom roku učinil viacero, pretože som zástancom toho názoru, že ak nás niečo nenapĺňa, obmedzuje a v dôsledku toho stagnujeme, tak by sme sa radšej mali vrátiť z krátkej cesty a prijať potrebnú zmenu, ktorá nás posunie bližšie k nášmu vysnenému cieľu.

Okrem toho som si viac ako kedykoľvek predtým uvedomil, že ak už sa budem v mojej budúcnosti venovať čomukoľvek, tak nikdy nebudem pracovať na sny niekoho iného a budem v prvom rade sledovať môj vlastný záujem. Čas je totiž to najcennejšie, čo máme, tak prečo ním plytvať pre blaho niekoho iného, obzvlášť ak zjavne nepozná našu cenu. No ale späť k otázke, ktorú som si nastolil v úvode.

Som presvedčený o tom, že zmeny v našom živote sú žiadúcim výsledkom nášho prirodzeného vývoja a formovania. Práve preto sa im podľa môjho názoru nesmieme brániť, ba dokonca by sme ich mali cielene vyhľadávať. Každá zmena nás totiž vždy naučí niečo nové, nakoľko nám svet ukáže z inej perspektívy. Vďaka tomu v mnohých prípadoch uvidíme aj to, čo sme doteraz nevideli a pochopíme aj to, čomu sme doteraz nechápali. A hoci sa nám môže občas zdať, že sme sa v živote vydali zlým smerom, v konečnom dôsledku si častokrát uvedomíme, že sme dorazili na správne miesto, na ktorom sme šťastní.

Na záver by som iba chcel vysloviť myšlienku, že náš osud možno častokrát prirovnať k náhodnému mixu pesničiek všetkých žánrov a typov emócií. Želám nám preto, aby bol ten náš život jedna skvelá party, ktorá bude čo najmenej prerušovaná smutnými okamihmi, ktoré žiaľ k životu neodmysliteľne patria.

PS1: Blahoželaní mi rokmi mierne ubúda , no o to viac si vážim každé jedno z nich. Je to však prirodzeným výsledkom toho, že po čase pri nás ostávajú len tí skutoční priatelia a ja som úprimne rád za každého jedného z vás. 

PS2: Ďakujem chlapcom za džubox, aj vďaka nemu môžem už 2 roky robiť disco všade, kde to je prípustné.

Možno niektorí z vás zachytili, že práve predvčerom uplynulo okrúhlych 20 rokov od momentu, kedy som prvýkrát uzrel svetlo tohto sveta. V prvom rade sa chcem zo srdca poďakovať všetkým tým, ktorí si na mňa pri príležitosti dosiahnutia tohto životného míľniku spomenuli, či už prostredníctvom blahoželania alebo priania.

Dnes už s určitosťou viem, že za dieťa ma už azda nikto považovať nebude, možno až na výnimku tých, ktorí ma stále volajú Jarko (Prečo, ma tak ešte sakra voláte? Veď mám už 20! Som Jaro, teší ma… ). Pre mnohých mojich rovesníkov vrátane mňa je dosiahnutie veku 20 rokov akýmsi varovným signálom a zároveň pripomenutím toho, že život neplynie tak pomaly ako by sme si mnohí priali. Priestor na to, aby sme si splnili naše sny a tajné túžby, je totiž do značnej mieri limitovaný časom, ktorý máme na tomto svete k dispozícií.

Aj z tohto dôvodu som sa naučil nemať nikomu za zlé, ak sa jeho pohľad na tento svet alebo kľúčové životné rozhodnutia a hodnoty líšia od tých, ktoré považujem za správne ja. Je predsa každého „osobná vec“, či svoj čas využije s rozumom alebo ho jednoducho premárni. Ja sa snažím so svojím časom hospodáriť čo najefektívnejšie a musím sa priznať, že aj keď stále môže byť aj lepšie, tak až na občasné menšie komplikácie, som so svojím doterajším životom spokojný a som pyšný na to, čo všetko sa mi aj vďaka vám doposiaľ podarilo. Som presvedčený, že ideálny čas na napĺňanie našich snov a túžob nenastane nikdy, a preto ak už snívate a túžite po čomkoľvek, ten správny čas je práve teraz.

Počas uplynulého roku som si viac ako kedykoľvek predtým uvedomil dôležitosť existencie rodiny a skutočných priateľov. Takých priateľov, ktorí nie sú v svojej hĺbke falošní, nemajú potrebu na mňa hrať trápne divadielko, vedia veci hovoriť na rovinu a nie ich dlhodobo cielene utajovať, a v neposlednom rade sú ochotní mi pomôcť, poradiť a vypočuť ma, ak to potrebujem.

Ďalej by som sa chcel poďakovať všetkým, ktorí ma sprevádzajú cestou môjho života (niektorí už 20 rokov), no ďakujem aj všetkým tým, ktorý sa z akéhokoľvek dôvodu počas tejto cesty rozhodli, že už ďalej nechcú kráčať po mojom boku a naše cesty sú od seba momentálne vzdialené ďalej ako ľudstvo od objavenia ďalšieho inteligentného života vo vesmíre.

Asi by to chcelo použiť aj nejakú ľudovú múdrosť, nuž ako sa vraví, vek je len číslo a ja ten vek až na miernu absenciu vlasov oproti predošlým rokom a napraskanejší kalendár a zoznam povinností nejako nevnímam. Ale tak radšej nebudem vedieť, čo skôr ako by som mal byť lemra, a čo sa týka tých vlasov, tak na to predsa existujú rôzne vlasové šampóniky a toniká. Fuu, no a ešte sa na záver pochválim… Neviem, či viete, ale dal som sa na tú výšku, aj keď sa bojím výšky, takže neviem, či sa tá fóbia prejavuje aj v tejto oblasti, pri najmenšom mi však žerie veľmi veľa času a energie, ale tak snáď to nejak dám, veď som šikula, no nie?

PS1: Matej Ondov už by sa patrilo osláviť tie naše národky a meniny, čo ty na to?

PS2: Aj keď k môjmu pôvodnému Instagramovému účtu sa už asi nikdy nedostanem, mám späť aspoň môj pôvodný nick, preto neváhaj a šupni mi na účet @JaroslavMelega follow! Som totiž späť a chystajú sa naozaj zaujímavé veci, tak aby ti nič dôležité neušlo.

PS3: Fotka bola fotená trošku narýchlo a slniečko už nejak zapadlo, tak je trošku tmavšia. No a aj ku kaderníčke mi už treba zájsť… Ups.

Dnes je ten deň, kedy oslavujem svoje v poradí už 19. narodeniny, inak povedané svoju poslednú -nástku. Oddnes by som mal na otázku, koľko mám rokov, odpovedať 19. Osobne si však myslím, že je táto otázka formulovaná zle, pretože sa ňou v skutočnosti pýtame na niečo, čo nikto z nás nevie. Veď kto z nás vie, koľko rokov v skutočnosti má? Nikto. Rovnako tak neviem ani ja, či mám tých rokov ešte 19 alebo 100, či dokonca možno už nemám ani len jeden rok života. Jediné, čo s určitosťou všetci vieme, je, koľko rokov už nemáme. No ale toto nie je problém, nad ktorým sa chcem teraz večer zamýšľať…

Chcel by som sa úprimne poďakovať všetkým, ktorí tu pre mňa boli počas posledného roka a boli mi oporou v tomto neľahkom období, spôsobenom nie len koronou. Situácia, ktorá nás všetkých zasiahla nás veľa naučila, ukázala nám, že ak treba, tak sa vieme všetci zomknúť a bojovať za spoločný cieľ, v tomto prípade za zdravie nás všetkých. Verím, že nám táto schopnosť ostane aj v budúcnosti, pretože ak budeme k sebe všetci aspoň trocha ľudskí, tak spoločne s určitosťou zvládneme všetko.

Na záver by som chcel vysloviť prianie, aby bol ten ďalší rok vo všetkých ohľadoch lepší pre každého z nás a prajem nám všetkým to iste, čo ste mi dnes mnohí priali. Prajem nám, aby sme boli všetci hlavne zdraví, šťastní, usmievaví, a aby nikomu z nás nechýbala láska, pretože láska je to, čo robí aj z čiernobieleho sveta, v ktorom sa častokrát ocitneme, farebný.

PS: Ďakujem všetkým tým, ktorí si na mňa dnes spomenuli a zablahoželali mi.

Za ten čas sa toho v mojom živote veľa zmenilo a veľa som toho s vami zažil, za čo vám všetkým úprimne ďakujem. Teraz, keď sa na to spätne pozerám, tak už len spomínam na tie krásne detské časy, počas ktorých bolo mojou jedinou starosťou poukladať si autíčka na poličku.

Časy sa menia a dnes sa zo mňa údajne stáva „dospelák“. Oddnes už môžem slobodne voliť, šoférovať rýchle autá a v mnohých veciach rozhodovať sám. Ako azda všetko, aj toto má svoje výhody, ale aj nevýhody. S plnoletosťou totiž neprichádza len sloboda ale predovšetkým veľká zodpovednosť (nenarážam teraz na neplánovaný predĺžený pobyt v Leopoldove).

V najbližšej dobe ma čaká mnoho nových výziev a neľahkých úloh, a preto môžem s určitosťou povedať, že nasledujúcich päť rokov bude oveľa náročnejších a ťažších, ako päť rokov predchádzajúcich, ale takto to osobne pokladám za správne.

Na záver mi ostáva len dúfať, že sa pri mojej aktuálnej životospráve dožijem aspoň trojnásobku svojho súčasného veku, ale veď ako sa hovorí, je lepšie žiť jeden rok ako vlk, ako desať rokov ako ovca.

Ste to práve Vy, ktorí stojíte za všetkým tým, čo som doteraz dokázal a zrealizoval. A len, a len VĎAKA VÁM SOM DNES TAM, KDE SOM a ROBÍM TO, ČO ROBÍM.

Dnes žiaľ žijeme v dobe, v ktorej je na nás všetkých vyvíjaný zo všetkých strán veľký tlak a vysoké nároky.

V dobe, v ktorej naši nepriatelia neustále sledujú každý jeden náš krok, zatiaľ čo naši PRIATELIA SI NÁS BLOKUJÚ.

Je preto prirodzené, že nie všetko nám vždy výjde podľa našich predstáv, a mnohokrát MUSÍME ČELIŤ ostrej KRITIKE a nekompromisnému HATU.

NO NIE JE TO VŠAK DOBOU, JE TO ĽUĎMI!! Preto nezabúdajte, že MÔŽEME DOKÁZAŤ VŠETKO, ČO LEN BUDEME CHCIEŤ!

Chce to len odvahu o tom snívať, vytvoriť realistický plán a pevnú vôľu, premeniť ho na skutočnosť.